Členovia S-Anon majú veľa spoločného s priateľmi a rodinnými príslušníkmi iných závislých ľudí. Mnohí z nás vyrastali v rodinách s tajomstvami a nenaučili sme sa premýšľať o svojich vlastných potrebách a nerobili sme pozitívne kroky k ich naplneniu. Ako sme rástli, cítili sme sa viac a viac opustení a izolovaní a vyberali sme si priateľov a partnerov, ktorí nás nemohli milovať a podporovať zdravým spôsobom. Žili sme život z pozície obete a vnímali sme každú osobnú kritiku ako ohrozenie.
Pre mnohých z nás sa hnev a depresia stali životným štýlom. Tak sme sa báli, že budeme opustení, že nás zachvacovala úzkosť a frustrácia. Či sme boli vystavení sexholizmu ako deti, alebo nie, mnohí z nás si myslia, že sme získali nezdravé domnienky o sebe samých už v ranom veku – že sme boli bez hodnoty a nehodní lásky, že sme boli schopní kontrolovať správanie druhých, a že sex bol najdôležitejším prejavom lásky. Naopak, cítili sme hanbu, ktorú zapríčinil sexholizmus člena rodiny alebo priateľa.
Nezáleží na tom, či táto osoba bola členom našej rodiny, partner, manželský partner, dieťa, alebo niekto mimo rodiny, ako napríklad priateľ, učiteľ, šéf. Nezáleží na tom, či sme boli vo vzťahu dobrovoľne alebo nedobrovoľne, alebo sme boli vo vzťahu so sexholikom nevedome – sexholizmus hlboko ovplyvnil náš život. Naša sebaúcta a sebavedomie viac a viac upadali a my sme pochybovali o našej atraktivite, emóciách, zdravom rozume a našej ľudskej hodnote. Cítili sme sa zradení tými, ktorých sme najviac milovali a tí z nás, ktorí nevedeli o správaní sexholika, sa cítili ponížene a hlúpo, keď na to prišli.
Mnohí z nás boli sexuálne zneužívaní, vystavení sexuálne prenosným chorobám, a tým pádom vystavení fyzickému nebezpečenstvu. Často sme sa báli dôverovať iným a žiadať o pomoc, pretože sme sa báli, čo si budú myslieť o nás či sexholikovi. Mnohí z nás reagovali na sexholizmus popieraním alebo minimalizáciou, zmenšovaním jeho závažnosti. Potlačili sme svoje pocity hnevu a opustenosti až do takej miery, že naše emócie úplne otupeli. Hovorili sme si: „Každý to tak robí“, „To sa ma netýka“, alebo dokonca „To nemôže byť pravda – on by niečo také neurobil“. Iní sa tak zamerali na sexholikov a ich sexuálne správanie, až ich to viedlo k posadnutosti.
Vyskúšali sme každý známy spôsob, ako kontrolovať ich správanie. Klamali sme a maskovali, načúvali sme pri dverách, odpočúvali sme súkromné hovory, špehovali sme, kde sa sexholik zdržiava, čítali sme jeho denníky, osobné doklady, prosili sme a vyhrážali sa. Niektorí z nás sa zúčastňovali sexuálnych praktík, ktoré nás neuspokojovali a zahanbovali. Mnohí z nás využívali sex na manipuláciu sexholika mysliac si, že ak budeme súčasťou jeho acting out-u, budeme mať trochu viac pod kontrolou naše životy. Mnohí z nás cítili, že museli urobiť niečo, čím si zaslúžili toto zaobchádzanie, a že šťastie bolo pre druhých, nie pre nás.
Viacerí z nás nadmerne užívali lieky, alkohol alebo jedlo, aby znecitliveli bolesť, iní vykonávali rôzne aktivity, napríklad nakupovanie, cvičenie, prácu, aby necítili svoje emócie. Často sme zanedbávali svoje zdravie, prácu, deti. Nezáležalo na tom, ako sme sa usilovali proti sexholizmu bojovať, popierali ho alebo minimalizovali, zlyhanie nášho úsilia zvládnuť sexholizmus nás priviedlo na pokraj zúfalstva. Toto je to, čomu hovoríme „Prvý krok“ – naše životy sa stali neovládateľné.